Emocie su zvlastna vec, ktore mimo ineho hrubym sposobom oddeluju zivocisnu od rastlinnej rise. Radost, uvolnujuci pocit vzrusenia, pri ktorom sa mi zda, ze mam vsetko pod kontrolou. Pocit ktory mi otupuje zmysel vnimat bolest inych. Pocit pri ktorom je kazda bunka mojej mysle v harmonii. Pocit, kvoli ktoremu zijem!!! Ano, zmysel zivota su tie malicke molekulky endorfinov v mojej krvy. Ako si ale mam zabezpecit ich pravidelny prisun? Neviem...rozmyslam, zda sa ze by to mohlo byt jednoduche, budem sa sustredit na veci ktore mam rad a oni sa predsa musia dostavit, ale...to kratke mnoho krat neprijemne „ale" musi byt pritomne aj tento krat...vzdy sa k tym veciam ktore mam rad nieco pripletie do cesty. Bolest, zvazujuci pocit uzkosti, pri ktorom naopak nenachadzam cestu z ciernej diery. Pocit tazko kontrolovatelny, mnoho krat tazsie ako radost. Pocit pri ktorom neviem pochopit radost inych. Je ale bolest zla? Nemyslim si. Stav mojich narokov ci sebavedomia je tak nizky, ze aj zmiernenie bolesti mi vycari usmev na tvari...rovnako ako Cinska ekonomika, z nizkeho zakladu sa 10% tempom rast da.